Záhradky – kniha V. Šikulovej a jej manžela M. Mihalkoviča

Knižný titul Veroniky Šikulovej Záhradky (Vyvolávanie) je oproti jej ostatným špecifický – autorka nás totiž pozýva do svojej záhrady. A nepozýva nás sama. Aby sme si záhradu vedeli lepšie predstaviť a zhmotniť, v knihe sa s nami delí aj o fotografie, ktoré boli vyvolané jej manželom, fotografom Marekom Mihalkovičom. On zhmotnil momenty, ona ich komentuje, zamýšľa sa nad nimi a spája ich aj s rôznymi ľuďmi alebo spomienkami.

Poetické Záhradky

„Vôňa sa nesie vzduchom ako muzika, a keď je nachvíľu v záhrade ticho, zaštopká ho trilkom iný vták. Mirabelka kvitne ako na nočnej košeli, a je v tom čosi veľmi intímne, až tajné, na jar je všetko ako vo sne, aj mravce, ako tiahnu kôrou stromov, a kvety sú ako spiace vozne, a zrazu tu na fotke vzácny hosť, sedí obyčajný drozd.“

Šikulovej kniha Záhradky je poetická na každej strane. Záhrada v nej nie je len priestor, je to niečo, čo má poetickú dušu. Niečo, čo sa neustále mení, vyvíja, tak ako aj človek v nej. Čitateľ má pri čítaní knihy po celý čas pocit, že v záhrade to „žije“, že v nej prúdi život a vďaka pisateľskému štýlu sa opisy záhrady stávajú veľmi autentické, akoby sme pri čítaní knihy boli priamo na mieste. Vždy má pre nás ďalší a ďalší detail, prekvapenie ukryté aj v tom najmenšom kúte. Osloví nás červený hrnček na plote, ružové záhony, drozd či divé husi. Ale i oblaky, ktoré vytvorili dieru na nebi, tulipány, ktoré sú ako Warholove šablóny fotografií, či záclona, ktorá nám pripravila predstavenie.

Šikulová si všíma svetlo a tiene, farby a zvuky, počet vecí i ich geometriu. Autorka je v knihe výbornou pozorovateľkou, opisuje detaily záhrady a prírody, ako ich vidíme aj my, a predsa si povieme: „Prečo ma to nenapadlo? Naozaj to tak vyzerá, naozaj to tak je…“ Zároveň si všíma veci, ktoré sú pre iných nepovšimnuté a neobjavené, lebo azda naše oko nevie tak zaostriť ako to Mihalkovičovo a nie je také poetické ako to Šikulovej, a to je určite pre čitateľa na knihe to krásne.

Záhradky a človek

„Že to tu mám rada, aj keď je to na fotografii, že mám rada náš dvor, kde stojí čas, susedky, čo sa vážia pod figou, lebo tam vážia najmenej, nedeľné koláče, oslavy, keď susedia tancujú v malej kuchynke a tým našim neschudnutým susedkám skáču prsia až pod bradu, len taký šuchot, šum svistu, ako krídla keby mali, mám rada suseda, čo sadí maďarskú kukuricu, s cigou medzi zubami, až ho štípu oči, a po Vianociach sadí ananásy, do kvetináčov, ale naopak, dolu hlavou, a potom na tie naše, jeho aj moje ananásy ticho sneží…“

„… paulovnia, aj zlatý dážď, ktorý nemá kto ostrihať, dulovec od Maríny, aj labdaróža od Katky, ktorá na obrázku ešte nekvitne, no keď si predstavím, že tie veci aj rastlinnosti majú svoje tiene, ktoré vidíme raz tu a raz tam, v celkom nečakaných súvislostiach (…), trochu ma to svrbí kdesi za srdcom a neumyjem si to ako riad. „

Treba podotknúť, že autorka pri opise neupriamuje svoju pozornosť len na prírodu a „rastlinnosti“, ako ich vo svojej knihe nazýva, ale i na človeka, ktorý je akousi dominantou a neodlúčiteľnou súčasťou všetkého, čo sa v záhrade deje. Tvorí v záhrade momenty, spomienky a atmosféru. Pre Šikulovú je plynutie záhrady a prírodného i ľudského života v nej jemné a plné vášne a temperamentu zároveň.

Kniha predstavuje jedinečné spojenie talentovaného fotografa a výbornej spisovateľky. Marek Mihalkovič sa pozerá na svet špeciálnym objektívom. Veronika Šikulová jeho fotografie „pretavuje“ do slov, poetických, ľúbezných, takých, ktoré pohladia na duši každého, kto sa do nej začíta. Týmto má kniha značnú pečať špecifickosti, ktorá má iste nezastupiteľné miesto na knižnom trhu.