Román Nacistova nevesta je ságou z vojnového obdobia, ktorá hovorí o druhých šanciach. Michaela Mihoková je nevidiaca autorka, o to bohatší je jej vnútorný svet. Písanie je pre ňu všetkým a pomáha jej prekonávať nástrahy života. Aktuálne prichádza na knižný trh so svojím v poradí už 5. románom „Nacistova nevesta“. Čitateľom prináša hlboký príbeh o vášnivej láske, pre ktorú sa ničia osudy i charaktery. O období dejín, ktoré sa do histórie zapísalo tým najčernejším písmom. O nádeji, dobrote a viere, ale i zúfalstve a falši. Viac o príbehu a jeho vzniku nám porozprávala v rozhovore.
Prečo si príbeh zasadila do vojnových čias?
Dá sa povedať, že sama som takých kníh prečítala strašne veľa. Niekedy som si aj hovorila, že už stačí, už by som ich toľko nemala čítať. Osobne som sa písaniu vojnovej knihy bránila, nakoľko je ich v tejto oblasti tak veľa krásnych. A navyše máme skutočné príbehy, ktoré majú obrovskú výpovednú hodnotu. Ale keď sa mi postavy tak nejako samy vyformovali, tak som sa mohla brániť, koľko som chcela. Možno je to tak, že keďže som ako čitateľka milovníčkou takýchto príbehov, zrejme bolo prirodzené, že sa to jedného dňa stane.
Čo bolo pre Teba v rámci kreovania príbehu najnáročnejšie?
Hmm, ťažko povedať. Ono tvorenie každej knihy je náročné. Pri Nacistovej neveste to platilo obzvlášť, nakoľko som ju písala najdlhšie. Niekto tvrdí, že si pri písaní knihy oddýchne, no ja si to neviem celkom predstaviť. Lebo myseľ musí pracovať stopercentne, všetko musí dávať zmysel. Ale ak by som predsa len mala niečo vypichnúť, tak v knihe sú tri postavy. U mňa to nie je nič neobvyklé, keďže väčšinou mávam viac hrdinov, ale teraz to bolo iné. Všetky sa nachádzajú v rovnakom období, v príbehu sa nestrieda minulosť s prítomnosťou. Takže najnáročnejšie bolo, aby každá postava bola svojská. Aby si čitateľ mohol pri konaní postavy povedať, aha, tak toto je celá Lea, alebo toto je úplne jasný Kristián či Cecília.
Postavy sú vykreslené komplexne, ich príbeh čitateľ sleduje desaťročia. Mala si od začiatku v úmysle napísať niečo ako ságu?
V podstate áno. Už dlho som mala v mysli, že chcem napísať ságu, ako čitateľ totiž sama ságy milujem, ale nielen v knihách, ale aj v seriáloch. Ách, s otcom sme zvykli pozerať talianske seriály, mali päť aj viac častí, vždy šlo o ságu a ja som to milovala. Túžila som po tom vytvoriť čosi také, len v mojej mysli sa to nikdy neodohrávalo počas druhej svetovej vojny. To všetko sa začalo formovať až v roku 2019, keď sa zrodila Cecília, Lea a Kristián. Vtedy mi bolo jasné, že s týmito postavami prežijem celú ich mladosť.
Na čo si predovšetkým chcela týmto románom upozorniť?
Je to zvláštne, ale román som naplno pochopila, až keď som ho dopísala. Som typ autora, ktorý necháva rozprávať postavy. Ja mám svoje predstavy, ale postavy v mojej fantázii dýchajú, a teda sa aj rozhodujú. Takže až keď som príbeh dopísala, až keď mi ho celý vyrozprávali, pochopila som, že je to kniha o milosti. Že každý môže dostať druhú šancu, aj keby bol akokoľvek na dne. Aj keby sa dopustil najhorších chýb. Ak ľutuje a úprimne chce, môže vstať a žiť a urobiť ešte veľa dobrého.
Každá z postáv je uveriteľná, disponuje dobrými i zlými vlastnosťami, u všetkých si krásne demonštrovala pohnútky, ktoré ich napokon viedli k prelomovým rozhodnutiam. Všetko so všetkým v príbehu súvisí. Ako dlho si ho nosila v hlave a ako dlho trvalo, kým dostal definitívnu podobu?
V podstate sa tá cesta začala v apríli roku 2019. Vtedy som napísala prológ a vznikali postupne prvé kapitoly. Mala som však príliš veľký strach. Ani neviem, bála som sa tej odlišnosti. Pamätám si, že v lete som sedela v kaviarni s mojou, teraz už zosnulou, priateľkou a hovorila som jej v skratke dej. Keď som skončila, nastalo ticho. Vravela som si, no dobre, tak toto aj mne znie ako hlúposť, zrejme aj pre ňu to tak je a teraz sa mi to bojí povedať. Lenže ona potom na mňa vybalila toľko superlatívov a tak veľmi ju to zaujalo, až som ostala v šoku. To ma nakoplo, takže v lete som sa do príbehu ponorila naplno. V podstate je to u mňa tak, že ak sa mi raz zrodí v hlave príbeh a začnem ho aj písať, tak už plynulo pokračujem. Nefunguje to tak, že najskôr o tom rok premýšľam a až potom píšem. Samotný dej sa potom, samozrejme, vyvíja a rovnako to bolo s Nacistovou nevestou. Dokončila som ju 9. júla 2022.
Radila si sa počas tvorby s niekým?
Áno, radila. Asi to bude pre niekoho znieť čudne, ale s Bohom. Boli tajomstvá, ktoré som nevedela odhaliť. Zvraty, ktoré som netušila. A sem-tam som sa dostala do slepej uličky, keď som sa pýtala, čo mi daná postava zatajuje, čo predo mnou skrýva. Nemohla som tým pádom pokračovať v písaní. Ale vždy, keď som sa pomodlila, som zrazu presne vedela, čo mám robiť.
Ktorá z postáv Ti je najbližšia?
Určite Cecília. Nie preto, že by bola najlepšia, to ani náhodou. Ale je tak krásne nedokonalá.
Prečo sa ju podľa Teba ako autorky oplatí prečítať?
Pretože ukazuje, že život ide vždy ďalej. Aj keď padajú bomby, či už metaforicky alebo naozaj, aj keď máme zlomené srdcia, aj keď nám či našim blízkym možno lekár oznámil nepriaznivú diagnózu. Jednoducho sa vždy oplatí ísť ďalej. A myslím, že by mohla vyhovovať aj romantikom, aj tým, čo majú radi napätie. Aj tým, ktorí chcú od knihy viac než len dej.
Román je mixom lásky, viery, násilia, sily rodinných väzieb… Ako sa Ti podarilo namiešať taký dokonalý kokteil?
To veru neviem (Smiech). Držím sa toho, že chcem písať také knihy, aké sama rada čítam. Ak sa mi podarilo namiešať všetko, čo mám sama rada v príbehoch, tak môžem povedať len toľko, že som z toho šťastná.
Ty príbehy diktuješ a program ich prepisuje? To musí byť oveľa náročnejšie ako písať text. Ako sa vieš opravovať? Musíš si najprv všetko dokonalo premyslieť a potom to ide plynulo, alebo po vetách? Priblíž to, prosím Ťa.
Nie, nediktujem. Ja normálne píšem. Mám úplne klasický notebook, na ktorom používam klávesnicu. Jediný rozdiel je, že keď ty stlačíš písmeno „A“, tak ho uvidíš na obrazovke. A mne hovoriaci program prečíta, že som napísala „A“. Opravujem si text jedine tak, že si ho vypočujem, ako mi ho prečíta. A mám tiež čítačku, do ktorej keď si vložím text, tak ho môžem čítať v braillovom písme. Opäť je to vlastne podobné, ako keď vidiaci človek používa čítačku kníh na elektronické knihy. Lenže zatiaľ čo vidiaci má uspôsobenú čítačku tak, aby súbory videl očami, pre nás je to uspôsobené tak, aby sme mohli súbory čítať rukami v našom písme.
Tvoje texty sú plné hlbokých myšlienok, ktoré má človek pri čítaní chuť si podčiarkovať. Máš svoj obľúbený „citát“?
Myslíš svoj citát či citát niekoho iného? Pokiaľ ide o moje knihy, tak asi najradšej mám citát z knihy Všetci sme cigáni. O tom, že ľudia sú ako topánky. Môžu byť krásne, ale až keď si ich obuješ zistíš, či ti sedia. S ľuďmi je to také isté. Až keď sa s nimi vyberieš na životnú púť uvidíš, či ti budú sedieť.
Pracuješ aktuálne na nejakej ďalšej knihe?
Áno. Má názov „Hviezdy z karamelu“. A bude pojednávať o toxických vzťahoch. O zdravej a nezdravej láske. O narcistickej poruche osobnosti. O koláčikoch a boľavých detstvách.
