Recenzia: Anjelik, novinka spisovateľky Mary Kubica

Mary Kubica, autorka svetových bestsellerov, prichádza na knižný trh so svojím novým psychologickým trilerom, ktorý nazvala Anjelik (2022).

Prvé strany knihy začínajú tým, že spoznávame protagonistku knihy Heidi, ktorá cestuje do práce v upršanom dni a na zastávke stretáva ženu, ktorá vyzerá ako tuláčka, má malé bábätko a celkovo pôsobí skôr ako dievča. Sama Heidi spočiatku nevie prečo, no dievča ju neskutočne zaujme a aj počas dňa sa pristihne nad tým, že nad ňou často uvažuje, doslova túži, aby ju stretla ešte raz a nejak jej pomohla.

Keďže sama pracuje s tými najbiednejšími, ako sú bezdomovci, imigranti a utečenci, vie, že dievča by vedela nasmerovať na nejaké útulky. Keď sa jej podarí dievča znova stretnúť, osloví ju a navrhne jej pomoc, ktorú dievča spočiatku odmieta, no napokon ju prijme. Heidi napokon, akosi hnaná vnútorným silným rozhodnutím, zoberie dievča s bábätkom, ktoré má horúčku k nim domov. Jej manžel Chris a dcéra Zoe sú pri príchode tejto trojice domov priam zdesení:

„Nemôžeš ju brať vážne, sama je ešte decko. Pravdepodobne ušla z domu. Chceš ju tu schovávať? Určite ju hľadá polícia. Vieš si predstaviť, do akého maléru by sme sa mohli dostať? Vytiahnem zo zásuvky telefónny zoznam, listujem v ňom, hľadám číslo miestnej policajnej stanice. Alebo mám volať na tiesňovú linku? Cudzie dievča v našom byte – to je predsa čosi ako neoprávnené vniknutie, nie?“

Pomoc v núdzi

Krátka „zástavná stanica“, ktorú mali dievčaťu Willow a jej dcére Ruby Woodovci poskytnúť sa zmení na niekoľko dní. Situácii neprospieva ani to, že Chris je vždy pracovne vyťažený a často služobne odcestovaný a v práci má novú, veľmi vyzývavú kolegyňu, na ktorú Heidi žiarli. Dcéra Heidi a Chrisa, Zoe je v pubertálnom veku, takže nad konaním mamy len krúti hlavou a situáciu rieši tým, že je najradšej zatvorená vo svojej izbe pri hlasnej hudbe.

Chris od začiatku Willow neverí, myslí si, že klame ohľadom svojho veku i mena, hnusí sa mu jej zanedbaná hygiena, v noci zamyká spálňu a tŕpne, či dievča neublíži jeho rodine. Heidi sa miestami prichytí aj pri tom, že vlastne rozmýšľa, či urobila dobre, keď zobrala k sebe domov úplne neznáme dievča z ulice, ktorá môže byť pokojne aj vrahyňa alebo podobne. Jej pochybnosti ešte viac prehĺbi zdesenie, keď pri praní objaví na tielku dievčaťa krv:

„Čo ak sa jej nedá veriť?

Pohľad mi zablúdil k zásuvke, medzi kopou zbytočností, ako sú tortové sviečky, zápalky, vybité baterky, bol aj švajčiarsky vojenský nožík. Zrazu ma pochytil strach, že o tom dievčati vlastne nič neviem. Kto je a prečo je u nás?“

Heidi

Kniha nám odkrýva aj silné myšlienky Heidi, ktorá prišla o svoje druhé dieťa kvôli rakovine, a hoci po tom veľmi túžila, ďalšie dieťa už nemohla mať. Preto ju spoločnosť bábätka v ich domácnosti veľmi teší, s odovzdanosťou a trpezlivosťou sa o neho stará, no zároveň to v nej prebúdza „staré“ pocity. Čím všetkým si musí prejsť Heidi, keď pomáha dievčaťu starať sa o choré bábätko? Miestami tieto výpovede skutočne pri čítaní mrazia.

Desivo pôsobia aj spomienky Willow na jej neľahké detstvo, ktoré čitateľovi približujú život v detskom domove, náhradnej pestúnskej starostlivosti, ako i život pod jednou strechou s náboženským fanatikom, či človekom trpiacim duševnou chorobou. Tieto neľahké témy, ktoré Kubica otvára, dodávajú tú pravú atmosféru literárneho žánru – trileru.

Tajomstvo odkryté už na začiatku

Kubica teda hneď na začiatku knihy odkrýva akési tajomstvo, ktoré kúsok po kúsku odkrýva. Čitateľ každú chvíľu čaká, že „tajomstvo sa prevalí“, no Kubica si zachováva svoje tajomstvá príbehu rafinovane a rozbalí ich všetky naraz až na posledných stranách. Podobne ako v iných Kubiciných knihách nás autorka víta príbehom, ktorý sa navonok bude zdať jednoduchý, no postupne sa nám odkrývajú nové a nové skutočnosti, ktoré hlavnú dejovú líniu poriadne zamotávajú, odkrývajú ďalšie zaujímavé skutočnosti a v čitateľovi vyvolávajú zvedavosť a pocit záhady.

Tie sú okorenené pre Kubicu typickým členením knihy na kapitoly, ktoré sú označené menami osôb, protagonistami z knihy a ich výpoveďami a vnútornými pochodmi. Táto kniha je však špecifická v tom, že tieto prehovory nejdú v jednej časovej línii, ale kapitoly prerozprávané ústami Willow sa dejú v inom čase. Čitateľ až po posledné strany nevie, či sa diali pred alebo po stretnutí Willow a Heidi.

V každom prípade, knihu to robí veľmi zaujímavou, keď čitateľ na jednej strane číta, čo sa momentálne deje a na ďalšej niečo, čo sa už dialo alebo bude diať. Prázdne miesta medzi tým si musí domyslieť a počkať si na nich. Navyše, Kubica pri dialógoch, ktoré sú v príbehu „nosné“, často odbočuje, či už opismi prostredia alebo retrospektívnymi zamysleniami, čo príbeh nijako nenaštrbuje, naopak, čitateľ si na to akoby zvykne a vzbudzuje to v ňom o čosi väčšiu zvedavosť.