Vydaním jeho kratších básní sa vydavateľstvo Ikar snaží Sládkoviča spopularizovať a odovzdať jeho odkaz aj mladšiemu publiku. Hoci štúrovskej generácii je v učebniciach literatúry venovaná veľká časť, je úplne iným zážitkom zalistovať v nádhernej výpravnej publikácii a pozrieť sa aj na Sládkovičove básne, ktoré možno nie sú až tak notoricky známe.
Marína, Detvan, ale aj…
„Sládkovičovými najčastejšie publikovanými dielami sú Marína a Detvan, najmä to prvé je naozaj literárnym skvostom a vrcholom jeho tvorby, ale už menej ľudí vie, že tento autor vo svojej poézii dokázal byť nielen sentimentálny, ale napríklad aj vtipný. Názov zbierky Tajomstvá naznačuje, že sa v knihe skrýva aj menej známa poetická tvár Andreja Braxatorisa“ povedala novinke Tajomstvá šéfredaktorka beletrie vydavateľstva Ikar a spoluzostavovateľka knihy Danka Jacečková.
„Výber básní sme urobili v spolupráci s Beátou Mihalkovičovou z Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, ktorá dobre pozná štúrovské obdobie a pripravila zaujímavé sprievodné slovo, z ktorého sa čitateľ všeličo dozvie, ako aj krátky slovníček takzvaných „sládkovičovín“, teda menej zrozumiteľných dobových výrazov z jeho poézie. Vďaka snovým ilustráciám akademickej maliarky Ingrid Zámečníkovej a práci šikovnej grafičky Márie Rojko nám z tlačiarne prišiel malý skvost, ktorý svedčí o tom, že aj autori takzvanej povinnej literatúry nemusia nevyhnutne kráčať s nejakým sivým prúdom, ale môže sa podariť aj takéto skutočne pôvabné a svieže dielko, v ktorom nechýba láska k žene, k domovine, vtip, obdiv k velikánom našich dejín… skrátka, oplatí sa zalistovať,“ dodáva Jacečková.
V nádhernom vydaní Sládkoviča nájdete takmer 40 básní ako Anjel pokoja, Nehaňte ľud môj, Maríne, či Dcérka a mať. V závere môžete nazrieť do spomínaného výkladového slovníka, pretože Sládkovičov jazyk sa od toho nášho už značne vzdialil a niektorým slovám už možno nerozumieme. Napríklad foliant (stará kniha veľkého, fóliového formátu), blhotanie (ligot), pľach (plech) alebo zrkadlina (odraz na vodnej hladine).
Andrej Sládkovič: Anjel pokoja
(ukážka z básne)
Hľa, jak sa trávou skrvavenou honí
prez stráne holé a výšiny pusté,
prez dumné doliny a hory husté
smrteľník biedny a slzy roní!
Hľa, mrasky mračné,
to svedectvá značné,
že svedomie, že osud odporný
blahému tichu v ducha jeho bráni.
A čo sa stráni
spolkov, kde baví zhon a zhovor jarý?
Čo ducha morí?
Čo útrapy tvorí?
Čo hynie zlosťou?
Čo sily marí
samotnosťou?
Oj, darmo hľadáš, pozemšťan, nadarmo
pod šiatrom cudzím vlastného pokoja!
Svojho uži zbroja,
sám si buď staviskom aj sám stĺpom,
nech otrok sveta hynie v rabstve hlúpom:
V let ducha púšťaj, kvôli túžbe živej
nech sa voľno nesie
a biedne netrasie
nápadov mysle plašivej!
O autorovi:
Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris) sa narodil 31. marca 1820 v Krupine a zomrel 20. apríla 1872 v Radvani nad Hronom. Bol slovenským evanjelickým kňazom, básnikom, kritikom literárnych a dramatických prác, publicistom a prekladateľom. Pochádza z rodiny učiteľa a literáta Ondreja Braxatorisa. Vzdelanie získaval v rokoch 1826 – 1830 v Krupine, v rokoch 1830 – 1831 sa zdokonaľoval v maďarčine v Perovčanoch, v rokoch 1831 – 1832 navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch 1832 – 1840 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1840 – 1842 navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave a napokon v rokoch 1843 – 1844 študoval teológiu na univerzite v Halle.V rokoch 1839 – 1840 vyučoval v dome Pavla Pišla v Banskej Štiavnici, kde spoznal Marínu Pišlovú – o ktorej napísal dielo Marína – ,v roku 1838 pôsobil ako pomocný učiteľ v Ladzanoch. V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla“ v Sobotišti.
V rokoch 1842 – 1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch.V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti. S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach. V roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako farár v Radvani nad Hronom.
Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh. V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, a z tohto ochorenia sa už nevyliečil. Pochovaný bol na evanjelickom cintoríne v Radvani.
Kniha vychádza vo vydavateľstve Ikar, počet strán 136, MOC 15,90 eur. Kúpiť na BUX.sk
