Silvia Bystričanová: Sprevádza nás minulosť, ktorá sa drží za ruku s budúcnosťou

Román Tu som doma: Čo určuje, kto sme a ako budeme žiť? Temperamentnú Naďu Wernerovú privedie nečakané dedičstvo na miesto, kde stretáva svojráznych susedov, ktorí formujú jej talent, túžby aj schopnosť odpúšťať. V notárovi Elznerovi získava rodinu a v Jozefíne kamarátku, ktorá má odvahu chodiť do kina sama a dokáže s nadhľadom zvládnuť všetko, čo jej život ponúka.

Postupne spoznáva, kto bol jej strýko a kde má v jej rodine korene pravda.

Tu som doma je trpezlivý príbeh o jednom dome s povalou, kde sa jeho obyvatelia dívajú na nebo ako do zrkadla, o pokore získanej nielen umývaním schodov a o vzťahoch a hľadaní tých správnych slov. Je to zároveň desiaty titul autorky Silvie Bystričanovej.

Autorka o svojej tvorbe a knihe Tu som doma:

V knihe Tu som doma som čitateľom chcela pripomenúť aké dôležité je udržiavať zdravé rodinné vzťahy, pretože hnev či nedostatok odpúšťania sa môžu ťahať naprieč celými generáciami. V úvode knihy píšem, že nikto nekráča životom sám. Je v nás kúsok tých, čo už odišli, ale aj kúsok tých, čo prídu. Rodové väzby. Na starom sa stavia nové. Ak je základ málo pevný, skôr či neskôr sa chyby ukážu. Vyriešme nedoriešené, aby to nemuseli riešiť naše deti.

V každej mojej knihe si čitateľ nájde viac vrstiev príbehu. Nemenej podstatná je v tejto knihe linka priateľstva, potreby domova, ako aj darov, s ktorými sme prišli na svet. Je talent náhoda? Vypovedá o duši ako kronika. Niekomu ide všetko ľahko, ale niekto musí preukázať viac snahy, aby mohol naplno ukázať svoj talent.

Verím, že sa nájdu aj čitatelia, pre ktorých bude podstatná téma rodičovstva. Nepriznaný otec verzus dcéra, ktorá hľadá otca v každom staršom mužovi. Chcela by som, aby si čitatelia odniesli z knihy myšlienku, že rodina predstavuje nielen zdroj lásky, ale v rodine sa vyformujú schopnosti, ktoré nastavia správny uhol pohľadu na život a skúšky, ktoré skôr či neskôr prídu.

Budem rada, keď si v knihe každý nájde niečo pre seba. Niečo, čo mu doteraz chýbalo. Kedysi o mne ktosi napísal, že mám medikamentózny štýl písania. Ak kniha pomáha, je to pre mňa ako autorku najlepšia odpoveď. Už sa nepýtam prečo mám písať. Píšem preto, lebo mám písať.

Mojej editorke občas preposielam zaujímavé maily od čitateľov. Po knihe A vráť sa po slabších (z roku 2016) mi napísala psychoterapeutka, ktorá dáva túto knihu čítať ľuďom, ktorí prišli o partnera a nedokážu to spracovať. Po knihe Ticho nikdy nemlčí (2021) mi napísalo veľa žien, že majú doma „svoju Leopoldínu“, ktorá nechce vychádzať z domu a po prečítaní sa im uľavilo, že v tom nie sú samé. Po knihe Bosí sme prišli na svet (2018) mi čitatelia písali, že by potrebovali kontakt na Teodora…

Človek nikdy nie je sám. Keď sa jedny dvere zatvoria, druhé sa otvoria. Sprevádza nás minulosť, ktorá sa drží za ruku s budúcnosťou. Nedajú sa od seba oddeliť. Preto nevieme, v ktorom momente sa rozhoduje o našej budúcnosti.

Koľkí nevedia povedať „milujem“, ale vedia v láske žiť?

Trpezlivo, pokorne a bez ovácií.

Týmto čitateľom venujem knihu Tu som doma.

Myslím si, že všetky šťastné konce majú začiatok v pokore.

A ako vznikal príbeh tejto knihy? Ako všetky ostatné. Ako prvé si uvedomím, že poznám posolstvo, ktoré chcem čitateľom odovzdať. Potom už len čakám na správny okamih. Pre niekoho je to nepochopiteľné, ale faktom je, že si príbeh nehľadám, ale prichádza ku mne v podobe filmu. V noci zatvorím pred obrazovkou počítača oči a spustí sa mi v hlave film, v ktorom nepoznám mená hercov. Mená potom zapíšem tak, aby mi nikoho nepripomínali, aby som neskĺzla do konkrétneho opisu osôb. Moja editorka vie, že hneď, ako príbeh napíšem, posielam ho uprostred noci do vydavateľstva. Prvé je najpravdivejšie.