„Čo sa stalo s krajinou, v ktorej som sa narodil, krajinou mojich predkov, krajinou, z ktorej vzišli velikáni ako Schiller, Goethe, Beethoven a Mozart? Ako sa z mojich nemeckých priateľov stali vrahovia?“ Eddie Jaku na konferencii TED
Eddie Jaku má 101 rokov a prežil niekoľko koncentračných a zajateckých táborov. Napriek tomu svoju biografiu nazval Najšťastnejší človek na zemi.
Ak niekto prežije už v mladom veku šialené hrôzy, príde o celú svoju rodinu v koncentračnom tábore, zázrakom unikne pochodu smrti a napriek tomu si dokáže po vojne vybudovať domov a rodinu, má šťastie, tvrdí 101-ročný preživší Eddie Jaku. Svoj životný príbeh nazval veľmi netradične Najšťastnejší človek na zemi. Hoci mu osud pripravil neľahkú cestu, od narodenia svojho prvého syna považuje za svoju misiu rozdávať radosť a šťastie každému, koho stretne. Jeho biografia vychádza dnes vo vydavateľstve IKAR.
„Zaujímalo by ma, ako ľudia dokážu existovať bez priateľstva, bez ľudí, s ktorými by zdieľali svoje tajomstvá, nádeje a sny, svoje šťastie alebo stratu. Vďaka sile priateľstva sú dobré časy ešte lepšími a tie horšie, rýchlo zabudnuté. Keď sa ráno prebudím, som šťastný, pretože si môžem užívať ďalší deň. Keď si spomeniem, že som mal zomrieť nešťastnou smrťou, ale namiesto toho som nažive, snažím sa pomôcť ľuďom, ktorí sú na dne. Viem, aké to tam je. Ak teda dokážem rozosmiať jedného nešťastného človeka, som šťastný.“ hovorí Eddie Jaku na konferencii TED.
O čom je kniha:
Eddie Jaku sa vždy považoval v prvom rade za Nemca, až potom za Žida. Bol hrdý na svoju krajinu. Všetko sa zmenilo 9. novembra 1938, keď ho nacisti zbili, zatkli a odvliekli do koncentračného tábora. Počas nasledujúcich siedmich rokov musel Eddie denne čeliť nepredstaviteľným hrôzam. Najskôr v Buchenwalde, potom v Auschwitzi a nakoniec počas nacistického pochodu smrti. Prišiel o rodinu, priateľov aj o svoju vlasť. Eddie však prežil, a preto si slávnostne sľúbil, že sa bude každý deň usmievať. Dnes verejne rozpráva svoj príbeh, delí sa s poslucháčmi i čitateľmi o svoju múdrosť a žije najlepšie, ako vie. Vzdáva tým hold všetkým obetiam holokaustu a verí, že je najšťastnejším človekom na zemi.
Eddieho biografia vyšla v roku 2020, keď autor dovŕšil sto rokov. Je to silná výpoveď plná bolesti, no v konečnom dôsledku aj nádeje, príbeh o tom, ako možno nájsť skutočné šťastie aj v tých najtemnejších časoch. Kniha Eddieho Jaku sa dostala do užšieho výberu nominácii v kategórii literatúra faktu na ocenenie Indie Book Awards 2021 pre výnimočné nezávislé knihy.
Z anglického originálu The Happiest Man on Earth preložila Jana Melcerová.
Z knihy Najšťastnejší človek na zemi číta Boris Farkaš:
TED talk Eddieho Jaku si môžete pozrieť tu:
https://www.ted.com/talks/eddie_jaku_a_holocaust_survivor_s_blueprint_for_happiness
Ukážka z knihy:
Len čo masy skončili s ničením majetku, pochytali Židov a hodili ich do rieky, na ktorej som sa ako dieťa korčuľoval. Bolo medzi nimi veľa malých detí. Na rieke sa nachádzal tenký ľad a voda bola mrazivá. Muži a ženy, s ktorými som vyrastal, stáli na jej brehu, odpľúvali si a smiali sa ľuďom, čo zápasili o život.
„Postrieľajte ich!“ kričali. „Zastreľte tých židovských psov!“
Čo sa porobilo mojim nemeckým priateľom, že sa z nich stali vrahovia? Ako možno urobiť z kamarátov nepriateľov, vyvolať takú nenávisť? Kam sa podelo Nemecko, na ktoré som bol taký hrdý, že som jeho súčasťou, krajina, kde som sa narodil, zem mojich predkov? Jeden deň sme boli priatelia, susedia, kolegovia a na druhý deň nám oznámili, že sme zaprisahaní nepriatelia.
Neraz myslím na tých Nemcov, ktorí sa tešili z našej bolesti,
a chcem sa ich opýtať: „Máte dušu? Máte srdce?“ Bolo to šialen¬stvo v pravom zmysle slova. Inak civilizovaní ľudia stratili akú¬koľvek schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Dopustili sa strašných zverstiev a čo je horšie, zabávali sa na tom. Mysleli si, že robia správnu vec. A dokonca aj tí, ktorí neklamali samých seba, že Židia sú nepriatelia, neurobili nič, aby zastavili masy.
Keby sa počas Krištáľovej noci postavilo dosť ľudí a povedalo: „Dosť! Čo to robíte? Čo je to s vami?“, dejiny by sa uberali iným smerom. Ale neurobili to. Vydesili sa. Boli slabí. A v zajatí svojej slabosti sa nechali vmanipulovať do nenávisti.
Napokon ma naložili na nákladné auto, na tvári sa mi miesili krv a slzy. Vtedy som prestal byť hrdý, že som Nemec. Nikdy viac.
