Recenzia: Kazuo Ishiguro a jeho Klára a Slnko

Kazuo Ishiguro si vybral vo svojom novom románe Klára a Slnko, podobne ako aj v niektorých jeho predošlých knihách, časopriestor blízkej budúcnosti. Svet, ktorého súčasťou sú „vylepšení“ ľudia a humanoidné roboty, zahŕňa aj naše dve hlavné protagonistky Kláru a Josie. Klára je vysokointeligentný špeciálne naprogramovaný robot, ktorý má robiť spoločnosť dospievajúcej mládeži.

Práve tohto Up robota si vyberie 14-ročné vážne choré dievča. Veľmi rýchlo sa z nich stanú nerozlučné priateľky a trávia spolu čas v šťastných aj ťažkých dňoch. Klára po celý čas poskytuje Josie jej neskutočnú pomoc a oporu. Je oddaná, milujúca, empatická. Jej zdravá sebaistota sa však začne lámať, keď sa dozvie pravý dôvod, prečo ju Josina matka kúpila. Je ním to, že si Kláru vybrala ako „pokračovateľku“ Josie po jej smrti. Klára nad tým veľa premýšľa, snaží sa zo všetkých síl absorbovať čo najviac z jej zverenkyne Josie. Ako to celé dopadne?

Klára – robot blízkej budúcnosti

Dej knihy Klára a Slnko sa odohráva vo svete, o ktorého vzhľade máme síce málo informácií (čo by iste väčšina čitateľov uvítala), no o ktorom vieme, že väčšina ľudí je „vylepšených“ a humanoidné roboty sú samozrejmou súčasťou každodenného života ľudí doma i na verejnosti. Jedným z UP robotov je aj Klára, ktorú si kúpi nezdravé 14-ročné dievča Josie. Po niekoľkých mesiacoch sledovania sveta cez sklo výkladu v obchode, kde bola na predaj, sa dostáva do rodinného domu jej majiteľov a začína si zvykať na nový život. Každý deň je

Klára pre Josie k dispozícii, vždy pripravená pomôcť jej, vypočuť ju alebo splniť jej želania. Veľmi túži po tom, aby sa Josie uzdravila a robí pre to všetko, čo je v jej možnostiach, dokonca niekedy aj s riskovaním, že sa poškodí. Klára hlboko a odovzdane verí, že Slnko a jeho sila dokáže uzdraviť chorú Josie – dvakrát ho navštívi na mieste, kde sa podľa nej s ním dá stretnúť, na mieste, kde zapadá a vyslovuje mu úprimnú prosbu, aby zoslalo svoju liečivú energiu na uzdravenie Josie.

Klára je veľmi sčítaný robot, má vyspelé myslenie, je empatická a vyzná sa veľmi dobre v ľudských citoch. Sama vie veľmi veľa precítiť, no ľudia okolo nej to nechápu, ani si to neuvedomujú. Ľudia sú okolo nej niekedy zmätení, lebo nevedia, ako sa k nej majú správať – či ako k veci alebo človeku. Stretáva sa aj s nepekným správaním ľudí, na interakčnom stretnutí, kde jej dávajú dospievajúci ľudia nepekné príkazy a skúšajú jej koordináciu.

Ishiguro si zvolil veľmi zaujímavý spôsob napísania knihy, keďže dej je písaný očami Kláry, a teda robota, čo román robí veľmi originálnym. Poznáme tak teda jej myšlienkové pochody, radosti i obavy, no zaujímavé je napríklad aj jej vnímanie priestoru:

„Teraz boli vonku aj iné autá a na rozdiel od cesty pred obchodom jazdili oboma smermi. Auto sa vždy zjavilo v diaľke a rútilo sa k nám, ale šoféri sa nikdy nepomýlili a podarilo sa im obísť nás. O chvíľu sa už scény okolo mňa menili tak rýchlo, že mi robilo problém usporiadať ich. V jednom štádiu sa štvorec naplnil ďalšími autami a štvorce tesne vedľa neho sa naplnili úsekmi cesty a okolitej lúky.

Robila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som udržala neprerušenú líniu cesty, vždy keď prechádzala z jedného štvorca do druhého, ale keďže sa výhľad ustavične menil, napokon som uznala, že to nie je možné, dovolila som ceste, nech sa na rozmedzí štvorcov preruší, takže sa začínala odznova vždy, keď prešla cez ich hranicu. Napriek týmto problémom boli rozsah výhľadu aj nesmiernosť oblohy veľmi vzrušujúce. Slnko bolo často za oblakmi, ale občas som videla, ako jeho obrazce dopadajú priamo cez údolie alebo úsek krajiny.“

Otváranie hlbokých otázok

Kniha otvára hneď viacero otázok, ktoré nútia čitateľa zamyslieť sa.

Prvou z nich je tá, že svet blízkej budúcnosti bude vyzerať tak, že popri nás ľuďoch v ňom budú fungovať aj humanoidné roboty, ktoré sa budú vyskytovať bežne v domácnostiach, aj na verejnosti,. Budú tráviť čas so svojimi majiteľmi, chodiť s nimi na výlety a podobne. No čo je asi najsmutnejšie, Ishiguro upozorňuje na to, že roboty budú slúžiť hlavne na to, že budú naprogramované ako spoločníci pre deti – aby mali umelého priateľa.

Klára, hoci je robot, má veľmi prepracované vnímanie a citovú stránku. Jej city sú možno hlbšie, ako city človeka, navyše vie veľmi dobre analyzovať city ľudí. Vie teda veda vyrobiť robota len s účelom vykonávania istých funkcií alebo vložiť mu aj istý druh srdca, podobnému človeku s jeho pocitmi?

Ďalšou témou na dlhšie premýšľanie je „vylepšovanie“ ľudí. Toto genetické i technologické „vylepšenie“ sa v spoločnosti, v ktorej sa román odohráva stáva akousi zárukou lepšieho života i vyššieho sociálneho statusu. Je toto „hudba budúcnosti“?

Iste najkontroverznejšia otázka, ktorú Ishiguro otvára je „pokračovanie“ po smrti človeka v robotovi. Robot má odpozorovať správanie sa, chôdzu, spôsob vyjadrovania sa istého človeka a po jeho smrti dostane jeho ľudskú podobu, nielen výzorom, ale jeho celistvou osobnosťou. Táto predstava iste až desí.

Román Klára a Slnko je iste čítanie pre všetkých, ktorí sa zamýšľajú nad vzťahom človeka k technológiám, ktoré si kladú za cieľ človeka napodobniť.